Čo som zažil v Slovenskej televízii

V štvrtok 21.9. som sa mal s dvoma priateľmi zúčastniť na natáčaní relácie Lúskanie v STV. Keď som sa to dozvedel, veľmi som sa potešil. Témou bola "nevera", a keďže sme peer-aktivisti, nerobí nám problém o tom otvorene diskutovať celé hodiny. Trochu ma škrelo, že tam máme vystupovať "civilne" a nie ako peerkáči, no povedal som si, čort to ber, veď takáto príležitosť sa neodmieta.

Po náročnej ceste - vstával som ráno o štvrtej aby som stihol rýchlik, sme sa konečne trojica Zuzka, Michal a ja dostali napoludnie pred budovu Slovenskej televízie. Tam sme utrpeli prvý šok: budova pôsobila priam hmatateľne deprimujúco. Vysoký kolos šedej farby mi propomínal nejaké sci- fi mravenisko. Tridsaťsedem poschodí podobajúcich sa ako vajce vajcu, na každom rovnaký počet matných okien, hnedošedá fasáda plná pravých uhlov a navrchu riedka parochňa z antén a vysielačov. V okolí hlavnej veže sa do výšky štyroch poschodí rozliehal zvyšok tohto obrovkého komplexu. Hneď na prvý pohľad som si všimol v niektorých očividne menej využívaných traktoch budovy znaky schátranosti - poloodtrhnuté žalúzie, opadávajúcu omietku, skrátka celá estévéčka mi pripadala ako ruský hrdina z druhej svetovej vojny, hrdý, ovešaný metálmi, no chudobný a smutný, večne spomínajúci na slávnu minulosť.

Po istom čase, kedy sme sedeli pred hlavným vchodom a rozmýšľali o tom, ako bude relácia prebiehať, prišla po nás pani dramaturgička a voviedla nás dnu. Zrazu akoby sme boli v inom svete, stačilo sa rozhliadnuť po vstupnej hale: steny a podlahu pokrýval ten najhladší a najlesklejší mramor, všetky zábradlia svietili chrómom. Strážnica vyzerala ako vo filme - kopa monitorov, uniformovaní policajti, z kažého rohu tej obrovskej jaskyne bolo cítiť eleganciu a dokonalosť. Ešte
aj v chrómovanom výťahu som mal pocit že stojíme a vďaka nejakému mechanizmu sa všetko naokolo zasúva do zeme. Nazaj som začal
pochybovať o svojom prvom dojme z tohto gigantu. Vystúpili sme tuším na treťom poschodí a uháňali sme za dramaturgičkou do zadnej časti, kde sme mali mať štúdio. Čoraz viac ma ohuroval interiér - na stenách fotografie pracovných tímov jednotlivých relácií, dokonale vyzerajúci personál, dokonca som zazrej aj Jarku Hargašovú. Pred začiatkom natáčania vládla v štúdiu veľmi uvoľnená nálada, debatovali sme s moderátorkou Petrou Kolevskou aj medzi sebou. Po zaznení signálu však všetko začínalo naberať trochu neprofesionálny nádych - v štábe nastala menšia hádka lebo čísla na kamerách sa nezhodovali s tými v strižni a šéfka z toho mala zmätok. Veď to sa stane, pomyslel som si, pousmial som sa a šli sme ďalej. Keď ale v priebehu natáčania 5x vyhoreli poistky a ostali sme v tme, každá táto porucha nás zdržala niekoľko minút a navyše tam potom neskutočne smrdelo akoby niekto pálil pneumatiky - vtedy som si uvedomil, že tam naozaj niečo smrdí.

Po skončení sme boli zo štúdia vyprevadení a mohli sme ísť preč. Hľadali sme cestu ku výťahu, ktorým sme prišli, no nenašli sme ju. Namiesto toho som (ako veľký vtipkár) rozhodol že si poblúdime po chodbách a tak sme ako lumíci chodili po budove. Všimol som si jednu zaujímavú vec keď sme vyšli z "centra" STV. Totiž čím sme sa vzďalovali od tých krásnych moderných priestorov, tým viac to tam vyzeralo ako v nemocnici - kachličková dlažba, obtrhané kreslá v oddychových miestostiach, výťahy ako kdesi v bytovke na starom sídlisku. Cez pootvorené dvere na niektorých miestnostiach som zazrel množstvo techniky, televízorov, strižných sústav a iných pomerne dôležitých vecí. Všetko vyzeralo ako z roku pána, t.j. predpotopne.

No najväčšmi nás prekvapila ľahostajnosť zamestnancov pracujúcich v tých zastrčenejších miestnostiach: úplne nikto si nás nevšímal. Nebolo im čudné, že traja študenti s batohmi (ja som mal dokonca kufor na kolieskach, čo strašne lomozil) sa bezcieľne túlajú priestormi určenámi len pre pracovníkov STV. Ak sme aj niekoho na chodbách stretli, zvyčajne nám nevenoval najmenšiu
pozornosť, no niektorí sa nám dokonca zdravili! Po polhodine testovania bezpečnostných opatrení sme
budovu opustili, no vo mne z nej ostali veľmi zmiešané pocity.

Nepripomína vám v niečom živú bytosť? Mne áno, a ľutujem ju.