V jeden temný septembrový večer som sedel za písacím stolom v izbe a panikáril som. Ovládol ma totálny strach pred povinnosťami, ktorých som mal habadej a nijako som sa nemohol prinútiť začať ich plniť. Celú hodinu som sedel takmer bez pohnutia na stoličke a uvažoval som nad tým kde začať. Či sa skôr pripraviť na zajtrajšiu písomku, alebo si konečne vypratať zásuvky plné pokrčených papierov a iného haraburdia, alebo sa zahryznúť do rodinného účtovníctva, ktoré sa mi kopilo v krabici už dobré dva mesiace. Nevedel som sa rozhodnúť, v snahe sústrediť sa na všetko som sa nemohol sústrediť na nič a tak som len čakal a snažil sa rozmýšľať. Keďže čas ukrutne rýchlo plynul, začínal som prepadať zúfalstvu, myšlienke, že ani dnes, tak ako včera a posledných mnoho dní, sa napokon neodhodlám spraviť nič a pôjdem spať opäť s pocitom, že som „prerozmýšľal“ pol dňa a nič nespravil.
Naplno som si vtedy uvedomoval svoju bezradnosť a samotu. Presne vo chvíli, kedy som si to pomyslel, v tej chvíli akoby Božou rukou vedený lúč zapadajúceho slnka prenikol cez jednu z mála škár, cez ktoré pri zatiahnutých žalúziách presvitalo svetlo a dotkol sa mi líca. Poznáte známe poloklišé, že nič sa nedeje náhodou? Vtedy som akoby precitol zo sna a ten tenký prúžok svetla hladiaci ma po tvári mi roztopil zamračený výraz. Zrazu som sa začal smiať, cítil som obrovskú radosť, pretože mi Boh takto dal najavo, aké sú moje starosti malicherné ak sa dokážem povzniesť a vnímať krásu bežných vecí.
Nedokážem opísať pocit, ktorý som zažil, keď som vyšiel na balkón pozrieť sa na slnko, ktoré mi akoby šibnutím prútika zmenilo náladu. To, čo som videl, nebol západ slnka. Bol to koncert farieb, dokonalý súzvuk neustále sa meniacich mračien a zdanlivo umierajúceho slnka. Nebol to statický obraz - každú sekundu som v tej scenérii videl iný pocit, množstvo pocitov, celé príbehy o hrdinstve, o láske, o smrti. Slnko sadalo pomaly a hrdo. Hrdo ako syn, ktorý odchádza na front s istotou, že sa vráti, hrdo ako otec, ktorý s láskou v očiach na rukách uspáva svoje dieťa, hrdo ako sivobradý starec, ktorý v závoji fajkového dymu odhaľuje vnukom tajomstvá Orientu. Dojatie a strach, že už nikdy neuvidím tento zázrak, a tak zabudnem na to, čo vo mne zmenil, ma prinútili odfotografovať tento úkaz z najbližšieho kopca.
Západy slnka
Ďalšie dni som si však uvedomil, že to, čo som videl, sa deje každý deň. Nielen večer, ale aj ráno, napoludnie, práve teraz. Zázrak, ktorého som bol svedkom sa neukrýval v jedinom západe slnka. Inokedy, keď som sa skúmavo zahľadel na krotkého motýľa, či malinový krík, vo všetkom som našiel nesmiernu radosť. Zistil som, že žijeme v ozajstnej krajine zázrakov, len ich musíme nájsť.
Nedokážem to vysvetliť, ale úplnou náhodou som sa naučil tešiť sa maličkostiam – a nevzdám sa toho, lebo tá radosť ma napĺňa a dodáva mi silu robiť zázraky.
Východy slnka
